Kam nás vietor zavial...

Predná packa, zadná packa, ešte chvostík natiahnúť...ták a už som hore. Je sobota a ja som v plnej zbroji pripravený čeliť výmyslom na mojom cvičisku. Naposledy to bolo revírovanie, ktoré som mal totálne na háku:), ale vraj by som si mal zvykať...a opäť moja kladina, po ktorej mi to celkom ide a novinkou bola hojdačka. Nuž tú spackala ako vždy panička:) Xi xi. Mňa chvália, ju vyučujú... Ale to správy ešte z minula.

Už som bol psychicky pripravený, že opäť budeme robiť niečo nezvyčajne a to Vám zmena. Panička bola podľa jej slov tak mimo, že by ju z cvičiska poslali kade ľahšie. Nuž aj mne sa zdala akosi viac unavená ako obvykle, ale čo už... Tak ma teda ráno naložili do nášho plechového tátoša a hurá na Oravu. Cestou sme sa zastavili pri Martine, ale keďže spomienky gazdinky sa trošku zliali a miesto, ktoré chcela navštíviť nenašla (zato ja som si poriadne pobrechal, čo som strážil auto:) )pokračovali sme ďalej. Už mi od tepla moja ružová zástava poriadne viala v horúcom vzduchu, keď sme zrazu zastali. Panička ma opatrne vyložila z auta, trošku som počuchal, napil sa vodičky a vtom mi do nosa udrela známa vôňa... VODAAAA!!! Naštartoval som svoje packy a tak som sa vyrútil do vody, že veru aj panička v nej skoro skončila. Vletel som do vody, skákal ako kozliatko a škeril sa na svet. Medzitým si panička oprášila "slovník neslušných slov" a častovala ma trošku, ale ja viem, že to z lásky. A potom sme už spolu brázdili potok Zázrivku, chytali rybyčky, naháňali sa a bolo nám super. V istom nestriehnutom momente sa k nám pridala aj krásna hnedá sučka ridgebacka. A navyše cudzinka:) cestovala až z ďalekých Čiech. Očuchali sme sa a chcel som sa s ňou pohostinne zvítať a naháňať, ale nejako sa k tomu nemala. Možno som ju odplašil hneď na začiatku: poriadne som ich obrechal, veď som strážny pes... žeby si takéto správanie vzala k srdcu?! Čo myslíte?

Keď si panička s gazdinkou poriadne oddýchli a ja som už odplašil všetky ryby na okolí, naša cesta pokračovala. Ďalšou zástavkou bola Terchová. Tam mali  zjazd dvojnožci - vraj nejakí paraolympionici - čo to je neviem, ale ich mašinky vyzerali vskutku zaujímavo. Tak sme ich sledovali, potom som sa trošku prebehol a rozvíril vodu v jednej reštike. Tam akurát boli aj pretekári a gazdinka mi práve hovorí, aby som napísal, že ma pozorovali a obdivovali aký som krásny hafan. Potom okolo nás prešla taká húsenička - vláčik, ej rád by som sa zviezol, ale odvoz som mal iný. Vraj nabudúce.

Pri ceste domov sme sa zastavili pri slávnej soche Juraja Jánošika, ktorý bol vraj taký "zbojník" ako som aj ja:) Tak som sa s ním šiel zoznámiť. Tí, ktorí tam boli vedia, že tá cesta k nemu je poriadna makačka - teda najmä pre nás štvornožcov - aj keď ja som dopadol ako kráľ. Len nechápem, prečo tá moja panička potom hodnú chvíľu odfukovala a ešte aj nadávala, vraj nebyť mojich kĺbov tak by som videl:D Xi xi xi.

A nabudúce ideme vraj do Strečna obrechať nejakých duchov....